Choď na obsah Choď na menu
 


Zvláštna pani

23. 1. 2010
Zvláštna pani

     Keď som bol mladý, 19-ročný chlapec, často som uvažoval nad tým, aké je to zomrieť. Myslel som si, že asi veľmi ťažké, lebo človek sa vtedy dusí a podstupuje ťažké muky. Býval som na dedine. K nášmu osobnému vlastníctvu patrila aj vinica. V jeseni, keď už hrozno dozrievalo, bývalo zvykom občas v noci strážiť vo vinohrade. V istý večer som takto strážil aj ja. Asi o 23.30 hodine som z vinohradu odišiel domov spať. Len čo som sa uložil do postele (v izbe som spával sám) preletel celou miestnosťou jemný vánok sprevádzaný šumom. Vzápätí sa dvere na izbe otvorili a k mojej posteli podišla pekná žena oblečená v dlhých bielych šatách, s bielo-žltým kruhom okolo hlavy. Povedala mi: „Ty často rozmýšľaš nad tým, aké je to zomrieť. Neboj sa, je to takéto. Nahla sa nado mňa a priložila mi jednu ruku na prsia. Premkol ma veľký chlad a moje telo zostalo nehybné. No zároveň som cítil, uvoľnenosť a nijakú bolesť. Všetko však trvalo veľmi krátko. Žena odtiahla ruku, usmiala sa a za podivného vánku (šumenia) odišla preč. Dvere sa za ňou zatvorili samy. Vyskočil som z postele, rozsvietil elektrické svetlo, vyšiel až na dvor a pozeral po ulici. No nevidel som nikde nikoho.
     Čestne vyhlasujem, že počas tohto môjho zážitku som vôbec nespal, že nejde o nijaký sen. Po odchode tej zvláštnej panej som vôbec nemal strach a zakrátko som zaspal. Rodičia a súrodenci mi môj zážitok verili, aj neverili. Iným osobám som ho nerozprával. Až teraz, vlastným deťom. Tie ho však považujú za neskutočný.

Posledná rozlúčka
     K tomuto príbehu pripájam ďalší. Na Šumave, pri Vimperku, býva moja sestra. Jej manžel Václav ochorel a v tamojšej nemocnici ležal asi štyri týždne. Poslednú nedeľu pred smrťou ho sestra navštívila spolu s ďalšou rodinou. Cítil sa dobre a pri rozlúčke povedal: „Neboj sa, určite sa vrátim. Musím vidieť svoj domov.“
     V stredu poobede, keď sestra začala umývať riad, otvorili sa dokorán samy od seba zatvorené dvere, no kľučku ako keby voľakto držal vo zvislej polohe. Úplne vyjavená sa na to iba mlčky pozerala. Keď vyšla na dvor, našla ležať na zemi ich psa Mišu. Veľmi silno kňučal, ba až bolestne zavýjal. Dvor aj ulica boli prázdne, nikde ani človiečika. Pozrela sa na hodiny, ukovali tretiu popoludní. Celá nesvoja sa vrátila do kuchyne a pokračovala v umývaní riadu. Asi o dvadsať minút prišla susedka so správou, že volali z nemocnice. Sestrin manžel o pol tretej popoludní zomrel. Sestra je odvtedy pevne presvedčená o tom, že Vašek svoje želanie - musím vidieť svoj domov - skutočne dosiahol. Prítomnosť jeho ducha najsilnejšie cítil psík Míša.