Choď na obsah Choď na menu
 


Biele auto

23. 1. 2010
Biele auto

     Je to už rok a pol od smrti môjho syna, no neprešiel ani deň, aby som sa so slzami v očiach nepýtala, prečo sa to stalo. Bolesť, ktorú cítim, sa nedá opísať.
     V ten deň, keď tragicky zahynul som si po večeri ľahla s tým, že o desiatej si pozriem v televízii Paľbu. Unavená som čoskoro zdriemla a zobudila som sa na to, že na chodbe niekto stojí. Videla som zreteľne postavu, ale tvár mala zahmlenú. Napadlo mi, že som asi zabudla zamknúť vchodové dvere, a tak som rýchlo vyskočila z postele a utekala k tej postave. Lenže tá už v chodbe nestála a dvere boli zamknuté. Pobrala som sa do kuchyne pozrieť, koľko je hodín. Bolo presne 21.20. Keď som si zneistená znovu ľahla, otvorili sa na skrini v chodbe dvere. Podotýkam, že riadne zamknuté na kľúč! Podľa policajnej správy o 21.20 hodine môj štyridsaťdvaročný syn havaroval s autom a bol na mieste mŕtvy. Ostalo po ňom päť detí. Posledný vnúčik, Miško, sa narodil mesiac a pol po otcovej smrti. Viem, že môj syn sa bol tej noci so mnou rozlúčiť, aj keď mi už nič nemohol povedať.
     Asi dva roky predtým sa ma raz spýtal, či sa bojím smrti. Povedala som mu, že áno. On tvrdil, že zo smrti strach nemá a navyše vie aj to, že zomrie mladý. Vraj ho na odchod do večnosti už v mladom veku upozornil jeho priateľ astrológ. Mne zasa jedna známa asi pred šiestimi rokmi vyložila z kariet tragédiu v rodine, príčinou ktorej bude biele auto. Vtedy som tomu nevenovala pozornosť. A predsa sa všetko splnilo, astrológ aj karty hovorili pravdu. Môj život je od tragickej nehody iný, už nikdy nič nebude také ako predtým.